„A ty sa voláš ako?“ Chlapec, asi sedemročný, len pokrčil ramenami. „Tak ako sa voláš?“ nenechal sa odbiť ten prvý. „Teba sme tu ešte nevideli“. Chlapec zase neodpovedal, len sa pozeral do zeme. Samozrejme vedel, že sa volá Juro Alner, jeho priezvisko bolo ale v okolí natoľko známe, že mohlo veľmi ľahko jeho, aj celú rodinu, priviesť do koncentračného tábora. Alebo nie. Z okna sedliackeho domu, v ktorom sa s mamou a otčimom skrývali videl, ako akási ženička hodila kus chleba skupine zajatých sovietskych vojakov. Bola na mieste zastrelená.
U sedliaka boli v relatívnom bezpečí. Keď hrozila prehliadka domu, ukryli sa do vyhĺbenej skrýše v slame, v stodole na statku. Tam si Jurajov otec sadol chrbtom k zahrabanému vchodu do úkrytu a chytil dieťaťu rukou ústa, aby ich neprezradilo plačom, alebo vyľakaným výkrikom. V jednom prípade bodáky nemeckých pušiek minuli otčimov chrbát len o centimetre.Vlastného otca Juraj stratil v roku 1941 – zomrel na tuberkulózu vo veku 36 rokov. Rodina mala pôvodne typické židovské priezvisko Abeles. Jurajov starý otec, Moritz Abeles, sa prisťahoval na Slovensko z Čiech v roku 1896, aby viedol ako technický riaditeľ novovzniknuté Mautnerove textilné závody, najväčšiu textilnú fabriku vo vtedajšom Uhorsku a najväčšieho zamestnávateľa na území dnešného Slovenska. Jurajov starý otec aj otec Ernest boli textilní inžinieri a pre chod fabriky boli ťažko nahraditeľní, preto dostala rodina výnimku z protižidovských zákonov, ktorá im pomohla prežiť väčšiu časť prenasledovania. Výnimky prestali platiť za Slovenského národného povstania. Dedo Moritz s manželkou už nemali silu utekať a zomreli pri transporte do koncentračného tábora. Jurajova mama sa znovu vydala, a to rodinu zachránilo. Jej nový manžel bol tiež Žid, drevársky inžinier Zoltán Müller z Bytče, vysoký, urastený muž, ktorý nepoznal strach, ani váhavosť a celý život žil v súlade so svojim svedomím.
Zolo
Zolo, ako mu Juraj celý život hovoril, bol výnimočným človekom, ktorého príbeh by bol rovnako dobrou predlohou k hrdinskému eposu, ako aj k tragédii. Študoval v Nemecku, kde bol členom buršáckeho spolku. „Burschen“, nosili typické vyšívané čiapky, pili hektolitre piva, spievali zo spevníka a predovšetkým šermovali, pričom si nechránili tvár. Najväčšou cťou bola pre buršáka sečná rana na tvári. Tú si neliečili, ale naopak zasolili, aby im zostala ako znamenie cti na celý život. Zolo mal takú jazvu na brade až do svojej smrti. Väčšina buršákov boli nacionalisti a neskôr sa pridávali k nacistom, boli však aj liberálne spolky a niektoré prijímali aj židovských študentov. Zolovi sa cez vojnu hodila skúsenosť s nemeckým militarizmom, aj perfektná nemčina, ktorú pri štúdiu získal. Nenosil povinnú žltú hviezdu a choval sa tak sebavedome, že ho nemeckí vojaci väčšinou považovali za dôstojníka, alebo príslušníka Gestapa v civile. Bolo len jeho zásluhou, že Juraj s mamou prežili holokaust.Ako predvojnový idealistický komunista a Žid sa dostal Zolo do nemilosti povojnového režimu. V roku 1951 zazvonila u dverí s menovkou Milec (Zoltán Müller bol totiž doslova donútený poslovenčiť si meno na Zlatoň Milec) komunistická ŠtB. Agenti zapli rádio (taký bol štandardný postup, zisťovalo sa, kto má naladené západné stanice), prehľadali byt a urobili si z neho na niekoľko týždňov rezidentúru. Nakoniec Jurajovho otčíma odviedli a súdili v procese s „buržoáznymi nacionalistami“ spolu s neskorším prezidentom Gustávom Husákom. Na rozdiel od ostatných obvinených Zolo odmietol opakovať vynútené priznanie a odsedel si v pražskom Mírove jedenásť rokov miesto ôsmych, ako zvyšok skupiny.
Mladosť
Navzdory svojmu katastrofálnemu kádrovému posudku sa Juraj Alner dostal nakoniec na vysokú školu, vyštudoval slavistiku a germanistiku, kvôli účasti na študentskom proteste a nesprávnemu pôvodu bol ale poslaný „zbližovať sa s robotníckou triedou“ , čo v praxi znamenalo, že čistil akési obrovské nádrže, do ktorých musel človek vliezť – práca, na ktorú sa posielalo za trest.Onedlho sa našťastie začala politická situácia v ČSSR uvoľňovať a Juraj získal miesto učiteľa a neskôr sa dostal ako novinár do redakcie Ľudu. Nebola to náhoda. Ľud bol pôvodný Čas, noviny Demokratickej strany, ktorá na Slovensku vyhrala po vojne prvé a na dlho posledné slobodné voľby. Juraj Alner totiž nikdy nepodľahol ilúzii „socializmu s ľudskou tvárou“ a celý život bojoval za skutočnú demokraciu. Idyla trvala do roku 1968, o rok neskôr si už bývalý redaktor Ľudu a predseda bratislavskej organizácie Strany slovenskej obrody (čo bola pôvodná Demokratická strana, prinútená komunistami zmeniť názov a plniť úlohu figového listu pre režim predstierajúci politickú pluralitu) zbalil kufor a v panujúcom zmätku prešiel pešo, doslova medzi sovietskymi tankami, do Rakúskeho Hainburgu.
Rodina Abeles plánovala pred vojnou emigráciu do Spojených štátov. Peniaze už boli uhradené lodnej spoločnosti, ale Jurajovi starí rodičia a rodičia ich už nestihli využiť, nalodil sa len brat deda Moritza. Dnes by sa niečo také nemohlo stať, v roku 1969 však Juraja spoločnosť kontaktovala a oznámila mu, že peniaze, deponované na lodné lístky, sa zúročili natoľko, že z nich môže uhradiť vtedy veľmi drahú letenku do New Yorku.
Amerika
Juraj mal v Amerike väčšinu príbuzných, ktorí prežili holokaust, a teda slušné rodinné zázemie. Jeho angličtina však bola slabá, s príbuznými sa rozprával po nemecky a práca novinára neprichádzala do úvahy. Čas využil „výskumom v poli“ o amerických Slovákoch, z jeho podkladov neskôr publikoval istý matičiar publikáciu, ktorú vydával za vlastnú. Nakoniec sa vrátil do ČSSR, ako hovoril, najmä preto, aby neopustil starnúcu mamu.
Normalizácia
Po svojom návrate z USA sa Juraj Alner naďalej zbližoval s robotníckou triedou, tentoraz medzi veľkými žltými tlačiarenskými strojmi. Nastalo dlhých dvadsať rokov písania, ako sa vtedy hovorilo, „do šuplíka“ . Básne, divadelné hry, literatúra faktu, dokonca večerníčky pre deti. Tieto práce boli z časti publikované po zmene režimu, v ktorú vždy veril.V roku 1978 sa stal knihovníkom hudobnej knižnice VŠMU – medzi notami, ako sa zdalo súdruhom, nemohol rozvracať socialistické zriadenie.
Raz pri počúvaní vysielania Hlasu Ameriky, v ktorom sa hovorilo o Václavovi Havlovi, povedal svojej rodine: dobre ho počúvajte, toto je budúcu prezident Československa. Písal sa rok 1987 a všetci sa len ironicky usmievali.
Revolúcia
Juraj bol jednou z najaktívnejších, a najzabudnutejších osobností novembra 1989. Súviselo to s jeho povahou – bol každým centimetrom intelektuál, ale veľmi zlý oportunista a politik. Študentom poskytol na VŠMU zázemie, chodili k nemu ako k mentorovi. Do novej politickej garnitúry sa však nedostal. Stal sa šéfredaktorom svojich bývalých novín, Ľudu, ktorým vrátil pôvodný názov Čas a viedol ich až do doby, kým z nich nový majiteľ neurobil bulvár. Vtedy odišiel do Národnej obrody, vďaka svojej nemčine bol tiež dopisovateľom denníkov Der Standard a Luxemburger Wort.Novinár a spisovateľ Alner vždy veril idei európskej vzájomnosti. Stál pri zrode Paneurópskej únie na Slovensku, organizácie, ktorá tvorila ideologickú pôdu pre neskoršie zbližovanie národov nášho kontinentu. Stal sa tiež medzinárodným generálnym tajomníkom Asociácie európskych novinárov a jeho kontakty z týchto dvoch organizácií (medzi inými s následníkom habskurského trónu Ottom von Habsburg, s ktorým udržiaval priateľský vzťah) mu nepochybne zvýšili prestíž a vytvorili nové možnosti pre profesný rast. Prednášal na Slovensku aj v zahraničí, prekladal, publikoval svoje staré aj nové práce, všetko takmer do svojej smrti v januári 2024. Bol jedným z mála Slovákov, ktorí zastávali funkcie v medzinárodných profesných organizáciách a ktorí boli oceňovaní v zahraničí, okrem iných ocenení získal aj veľmi prestížny Rad čestnej légie na úrovni dôstojníka (Officier de la Légion d’honneur).
Autor: TA
