“Chýba mi, že mladá generácia veľmi málo vie o jednom aj druhom období, preto si veľmi vážim úsilie oživovať toto obdobie. Pretože mladí ľudia veľmi ľahko podliehajú rôznym fanatikom, rôznym šialencom, rôznym karieristom, rôznym ľuďom, ktorí ich jednoducho zneužívajú tým, že ich navlečú do nejakých pseudogardistických uniforiem a mladým ľuďom sa to páči.“
Aby prežil, musel sa s rodinou počas druhej svetovej vojny ukrývať. Jeho nevlastný otec strávil v 50-tych rokoch desať rokov v komunistickom väzení. Napriek problematickému kádrovému profilu sa mu podarilo absolvovať pedagogické štúdium v Bratislave. Spočiatku však kvôli účasti na študentskej demonštrácii v roku 1956 pracoval ako robotník v Krupine, až neskôr ako pedagóg.
V roku 1964 vymenil prácu učiteľa za prácu novinára a prešiel do bratislavskej redakcie Ľudu, ktorý vydávala Strana slovenskej obrody. Krátko po invázii vojsk Varšavskej zmluvy 21. augusta 1968 emigroval na základe varovania do USA, ale vrátil sa. Následne ho vyhodili aj z redakcie aj zo Zväzu novinárov.
Sedem rokov pracoval ako robotník v tlačiarni a od roku 1978 ako knihovník na VŠMU.
Tu sa v Novembri 1989 aktívne zapojil do revolučného diania, úzko spolupracoval so študentami a zúčastňoval sa prípravy vystúpení VPN na demonštráciách.
Po revolúcii sa stal šéfredaktorom časopisu Ľud: „Demokratická strana vydávala po vojne denník Čas, ktorý potom zakázali komunisti 24. februára a ďalší deň už vyšli noviny Ľud, ktoré vlastne vydávala taká malá skupinka, ktorú komunisti akceptovali ako kamufláž existencie viacerých strán, pod názvom Strana slovenskej obrody. Ja som sa rozhodol, že toho 25. februára v roku 1990 vydám kontinuitne zase ďalšie číslo Času a budem nadväzovať aj číslovaním ročníkov, aj čísiel na to posledné, ktoré vyšlo v 1948.“
Jednoznačne sa vyhranil voči dubčekovskému Československu: „Väčšina vtedajších novinárov tvrdila, že teraz bude dobre, lebo sa vrátime do dubčekovských čias, do roku 1968. No ja som vystúpil s príspevkom, že nie, že nevrátime sa do dubčekovských čias, nevrátime sa pred rok 1968, vrátime sa pred rok 1948“.
Svoje spomienky a denníkové záznamy o traumatických augustových udalostiach vydal v roku 2018 pod titulom „1968 – polčas rozpadu komunistického režimu”.
V marci 1990 sa zúčastnil obnovy Paneurópskej únie na Slovensku a v rokoch 1994-2013 bol jej generálnym tajomníkom. V roku 1993 spoluzaložil slovenskú sekciu Asociácie európskych novinárov (AEJ) a v rokoch 2002 až 2004 bol generálnym tajomníkom celoeurópskej AEJ.
“Chýba mi, že mladá generácia veľmi málo vie o jednom aj druhom období, preto si veľmi vážim úsilie oživovať toto obdobie. Pretože mladí ľudia veľmi ľahko podliehajú rôznym fanatikom, rôznym šialencom, rôznym karieristom, rôznym ľuďom, ktorí ich jednoducho zneužívajú tým, že ich navlečú do nejakých pseudogardistických uniforiem a mladým ľuďom sa to páči.“
Zdroj:
