Tridsať rokov bol aktívnym novinárom, písal pre redakcie Nové slovo, Pravda, Práca, či SME. V súčasnosti pracuje v nadácii Zastavme korupciu, kde mapuje korupčné kauzy. Externe spolupracuje s týždenníkom Trend. Je členom rady, ktorá udeľuje Novinársku cenu za najlepší príspevok o korupcii. „Musíme niečo urobiť, kým ona neurobí niečo s nami,“ tvrdí Marián Leško o korupcii.
Má podľa vás význam udeľovať Novinársku cenu?Na to, aby vznikol verejný diskurz v krajine, musí mať žurnalistika primeranú úroveň.
Bez nej nemôže vzniknúť debata o vážnych veciach. Máme síce množstvo blogov, internetových fór a skupín diskutujúcich o veciach verejného záujmu, ale bez žurnalistiky sa z nich nemôže stať spoločenská záležitosť. Keďže žurnalistika má nezastupiteľné miesto v spoločenskom živote, je prirodzené aj nutné oceňovať najlepšie výkony. A práve Novinárska cena tieto výkony reflektuje.
Hovoríte, že práve žurnalistika pomáha vytvárať celospoločenské témy, akou je napríklad aj korupcia. Napriek tomu ste sa rozhodli po tridsiatich rokoch z médií odísť. Jednoduchá otázka, prečo?
Novinári na Slovensku, či chcú či nechcú, musia byť ako motýle – lietať z kvetu na kvet. A musím sa priznať, že po tridsiatich rokoch v médiách ma prelietavosť prestala baviť. Jeden deň musíte napísať o druhom pilieri, ďalší deň o situácii na Ukrajine, potom o reštrukturalizácii vo Váhostave. Pri takomto tempe jednoducho nemôžete získať expertnú úroveň v téme, často ani priemernú oboznámenosť s reáliami. Povedal som si, že korupcia je téma, ktorej chcem venovať viac času a pozornosti. To sa nedá, keď zároveň musíte spracovávať ďalšie tri problémy.
Tento rok ste členom rady, ktorá udeľuje špeciálnu Cenu zastavme korupciu za najlepší investigatívny príspevok. Čo budete zohľadňovať pri vybraných príspevkoch?
Myslím si, že nad novinárskym majstrovstvom by sa mala zohľadniť spoločenská závažnosť článku a jeho spoločenský dopad. To znamená, že ak príspevok napíše niekto, kto možno nie je excelentným štylistom, ale bude mať podložené argumenty, analýzu problému, prácu s patričnými dokumentmi a prispeje k odhaleniu niečoho, čo predtým nebolo verejne známe, tak by mal dostať cenu on či ona. Oceniť treba originalitu a spoločenskú závažnosť odhalenia. Pokiaľ ide o našu cenu, ani najlepší článok, najlepšie odhalenie korupcie z večera do rána reálnu situáciu nezmení. Ide však o to, že väčšina spoločnosti ju považuje za vážny problém. Nie je to len pocit, je to skutočnosť. Treba podporovať všetky iniciatívy, ktoré pomôžu reflektovať korupciu, hľadať jej zdroje, ako sa proti nej brániť. Alebo aspoň udržiavať silnejúce povedomie, že s korupciou musíme niečo robiť, kým ona neurobí niečo s nami.
Nemyslíte si, že už s nami niečo urobila?
Urobila. Za dvadsaťjeden rokov štátnej samostatnosti s nami urobila úplne divy. Nevravím, že predchádzajúci režim nás vychovával k mravnosti a etickosti, ale to, čo sa stalo po 89-tom, vidím ako recykláciu systémového korupčného prístupu v spoločnosti. Prvý systémový korupčný prístup predviedol premiér Mečiar, druhý Dzurinda, tretí Fico. Fungujeme tak, že vládnuce garnitúry uplatňujú korupciu ako systém. To má ťažké dopady na spoločnosť, jej morálny profil – čo vníma ako problém a ako hodnotí veci. Korupcia nám už dala poriadne zabrať, a ak sa z tohto stavu nevymaníme, bude to už len horšie.
Na jednej strane si spoločnosť podľa vás uvedomuje v akej veľkej miere je u nás korupcia. Na druhej strane sa vždy iba poukazuje, kde je problém, ale nehľadá sa riešenie. Stále sa točíme v začarovanom kruhu, z ktorého nie a nie sa dostať. Existuje podľa vás východisko?
Na to ako sa korupcia v spoločnosti uchytí, vplýva veľmi veľa faktorov; napríklad etika práce a správania sa. Sú krajiny, ktoré s korupciou nemajú žiaden problém. Nemusíme chodiť ďaleko, stačí vycestovať do škandinávskych štátov. Ďalej sú tu krajiny, ktoré sú demokratické, ale korupcia je tam zažitá v koreňoch, trefným príkladom je Taliansko. Navonok katolícka mravná krajina, ale to je len koncept vytvárajúci pretvárku. Rozhoduje to, aký je v danej krajine scenár „špirálovitej korupcie“. Buď sa točí smerom nahor – čím lepšie, tým lepšie, alebo nadol, čím horšie, tým horšie. My hráme zatiaľ podľa druhého scenára.
Ako sa prepracovať na prvý scenár?
Ak by sa podarilo systémovú korupciu odstrániť z politického života, tak sa pomaly môže vytláčať zo zdravotníctva, z verejnej správy, kde by sa hľadali spôsoby ako spravovať krajinu, aby korupcia nebola využívaným prostriedkom. V Rusku a na Ukrajine každý s korupciou počíta ako so súčasťou systému. V škandinávskych krajinách základné veci fungujú bez toho, aby ľudia vôbec museli rozmýšľať nad úplatkami v bežných oblastiach.
Myslíte, že aj u nás je korupcia už bežnou súčasťou života?
Presne tak. Niekedy si sami uľahčujeme situáciu, keď si nahovárame, že korupcia je len v politike na najvyšších postoch. Veľký omyl. Žiadna sféra, ktorá je relatívne autonómna, nie je na Slovensku pred korupciou uchránená. Keď sa máme rozhodnúť buď – alebo, u nás je tradícia, že rozhodneme vo svoj prospech. Ukážkovým príkladom sú pomery na vysokých školách. Netvrdím, že pred tridsiatimi rokmi tu bola ideálna situácia, ale vysokoškolské štúdium sa nepestovalo ako systémový prostriedok na získanie profitu. Máme školy, ktoré len predstierajú poskytovanie vzdelania, aby mohli predávať tituly, hodnosti.To so vzdelávaním nemá nič spoločné.
Keď sme pri vysokých školách, aký máte názor na mediálnu výučbu na vysokých školách?
Keby niekto vyučoval jadrovú fyziku tak, ako sa vyučuje napríklad mediálna komunikácia, mali by sme tu niekoľko jadrových katastrof. Poskytujeme vzdelanie dospelým ľuďom a oni dokážu buď vlastným úsilím, alebo prispôsobením sa prostrediu, do ktorého prídu, zamaskovať skutočnosť, že vzdelania sa im v podstate nedostalo. Nie je to dlhodobo udržateľný stav, pretože sa tým poškodzuje spoločnosť. Dostal som ponuky učiť na niekoľkých súkromných školách, ale odmietol som. Participoval by som na niečom, s čím sa neviem stotožniť.
Na webe stránky Zastavme korupciu píšete, že chcete rozbehnúť projekty na rozvoj investigatívnej žurnalistiky. V akom štádiu je tento projekt?
Na Slovensku sa darí takzvanej stolovej investigatíve. Tip, že v Piešťanoch sa kúpilo CTčko o milión drahšie ako v Česku, veľká investigatíva nie je. Dostanete to na stôl, zdvihnete telefón a máte prípad. Potom je tu druhý prístup, kedy výsledok pátrania dáte na stôl vy. Predchádza tomu neuveriteľne veľa práce, zisťovania informácií, overovania si ich u znalcov. Na Slovensku päť možno desať ľudí vie napísať kvalitný investigatívny text. Ale vytvárajú sa potenciálne skupiny, napríklad okolo Mareka Vagoviča, ktoré sú prísľubom. Naším cieľom nie je kreovať investigatívcov, lebo na to nemáme potenciál, ale podporovať vzniknuté iniciatívy. Do nadácie dostávame podnety, no nemáme kapacitu ich prešetriť. Práve preto chceme podporiť talentovaných ľudí, chceme dať šancu mladým začínajúcim novinárom.
Nadácia Zastavme korupciu je pomerne mladá organizácia. Darí sa jej?
Každá nová organizácia potrebuje čas, aby sa vyprofilovala. Na začiatku sme sa chceli sústrediť na spoluprácu s nahlasovateľmi korupcie. Problém je, že takýchto nahlasovateľov v čistej kryštalickej podobe nenájdete. Vedia, čo by sa s nimi stalo, keby nahlásili. Predstava, že niekto príde s dôkazmi a my ho právne a inak podporíme, aby v tom nebol sám, nie je celkom realistická. Mnohí, ktorí nám dali takéto podnety, boja sa ísť s kožou na trh. Potom už ide o niečo medzi nahlasovateľstvom a mediálnym tipom. Najvážnejšie prípady sa snažíme presvedčiť, aby predsa len do toho išli pod vlastným menom, podali trestné oznámenie, predložili dôkazy. Tak ako sa to klasicky robí v civilizovaných štátoch, teda právne čisto. Zatiaľ sa nám takýto prípad ešte nepodarilo doviesť do konca, ale nerezignujeme, lebo máme štyri alebo päť nádejných prípadov.
Autorka: Anna Jacková
(Text bol v nezmenenej forme použitý aj ako PR správa pre NC2014)