Karol Guliš (1924 – 1978) je dnes takmer úplne zabudnutá postava dejín slovenskej žurnalistiky. Guliš bol však očitým svedkom, a v mnohých prípadoch aj aktívnym účastníkom takmer všetkých významných udalostí, ktoré hýbali slovenskými dejinami v 20. storočí. Zúčastnil sa SNP, pomáhal odbojárom pri pokuse o atentát na Alexandra Macha, prežil obávané jáchymovské väzenie a v roku 1968 sa ako angažovaný novinár zapojil aj do pražskej jari. A pritom všetkom ho neopúšťal zmysel pre humor, keďže ako novinár pracoval najmä v humoristických magazínoch a podľa viacerých pamätníkov bol vynikajúci rozprávač humorných príbehov a historiek.
Novinárske začiatky za slovenského štátu a cesta do SNP
Karol Guliš začínal ako novinársky praktikant práve v humoristických časopisoch. V týždenníku ABC magazín pravidelne publikoval vtipy, epigramy a medzi inými aj satirický komentár voči istému „Dr. J. T. z Bánoviec“, za ktorý si potom odsedel niekoľko dní vo vyšetrovacej väzbe. Po vypuknutí SNP pomáhal českým a slovenským odbojárom, ktorí sa chceli zapojiť do riskantnej akcie – atentátu na (vtedy už bývalého) ministra vnútra Alexandra Macha, ktorý sa však napokon neuskutočnil. Neskôr, po vyše dvadsiatich rokoch, publikoval o ich akcii autobiografickú poviedku s názvom Bomba pre excelenciu.Po neúspešnom pokuse o atentát na Macha sa Guliš rozhodol utiecť z Bratislavy na povstalecké územie, kde sa stal redaktorom povstaleckého denníka Hlas národa. Redaktorskú prácu vykonával iba krátko a začiatkom októbra 1944 bol vyslaný ako člen československej spravodajskej skupiny „Mamut“ na územie českého Protektorátu. Táto skupina vykonávala spravodajské úlohy v severných Čechách a mala sa pokúsiť nadviazať spojenie medzi českými a slovenskými odbojármi. K tomu ale napokon nedošlo a Guliš sa následne vrátil do Bratislavy, kde prečkal aj koniec vojny.
5 rokov v Jáchymove
Po skončení vojny Guliš znova pokračoval v práci novinára najmä v humoristických časopisoch (ako boli napr. Šibeničky), no komunistický prevrat zastavil jeho rozvíjajúcu sa kariéru. V tom čase boli takmer všetci intelektuáli a novinári považovaní za podozrivých a hľadali sa čo len najmenšie stopy, ktoré by mohli byť kvalifikované ako „protištátna činnosť.“ Dotklo sa to aj Guliša, ktorý bol pričlenený k 29-člennej „protištátnej skupine Živodar Tvarožek a spol.“. V politickom monsterprocese padli mimoriadne vysoké tresty, traja obžalovaní dostali tresty smrti. Sám Guliš dostal osem rokov nepodmienečne, pričom väčšinu času strávil v najťažších väzniciach v Jáchymove.Po podmienečnom prepustení v roku 1954 mohol Guliš nastúpiť len do „robotníckeho povolania“ a ako mnoho ďalších politických väzňov prežíval frustráciu z návratu do „normálneho života“ v komunistickej diktatúre. Sám si na to spomínal v jednom z jeho fejtónov zo 60. rokov: „Potom istého slnečného dňa – vždy je slnečný, aj keď prší – sa otvorí brána a väzenské číslo sa opäť stáva človekom. [...] Potom prichádza zobudenie. Zo sna. V podnikoch, v mnohých podnikoch, kde odmietajú jeho žiadosť o zamestnanie, primerané jeho kvalifikácii; niekde je odmietnutie skryté vo výhovorkách, inde povedia holú pravdu: Bývalých väzňov nepotrebujeme!“
Počas pražskej jari varoval pred prílišnými nádejami
Nevzdal to a podarilo sa mu nadviazať a neskôr aj mimoriadne rozvinúť novinársku kariéru. Najplodnejšie obdobie prežíva v druhej polovici 60. rokov, kedy sa stal hlavným redaktorom Knižného magazínu, ktorý dosahoval náklad 50-tisíc výtlačkov a viedol ho až do roku 1970. V rovnakom období využíva príležitosť publikovať pod vlastným menom a vydal viaceré zbierky poviedok (Bomba pre excelenciu (1967), ABC pre zamračených (1968) či Poviedky pod kyvadlom (1970).)Počas pražskej jari svojou novinárskou činnosťou bojoval za slobodu slova a liberalizáciu pomerov. Z jeho úvodníkov ale cítiť skepsu nad budúcim vývojom i varovanie pred prílišnými nádejami, či spoliehaním sa na nových politických hrdinov, keďže „autori a vykonávatelia deformácií v minulosti chodia okolo nás s prevráteným kabátom.“ Z Guliša sa v tých rokoch stával verejne angažovaný novinár, ktorý sa zasadzoval i za rehabilitácie nespravodlivo odsúdených politických väzňov. Volal tiež po potrestaní vyšetrovateľov ŠtB, ktorých označoval ako „homo bestiens“.
Na začiatku normalizácie bol Guliš prepustený z redakcie a našiel si prácu propagačného referenta v knižnom veľkoobchode. V roku 1970 sa proti nemu začalo viesť trestné stíhanie, kde sa o. i. vyšetrovala i jeho novinárska činnosť v rokoch 1968-1969. Posudok naň spracoval pracovník ÚV KSS Ivan Fábry, ktorý jeho texty prirovnal k manifestu 2000 slov a konštatoval: „Guliš dobre ovláda pero. V čom zaostal za autormi 2000 slov? Asi v tom, že to napísal prv ako oni. (,,,) Už pred januárom 1968 a potom aj neskôr sústavne prevádzal písanie nepriateľských článkov proti politike KSČ, proti spojenectvu so Sovietskym zväzom, ak aj proti verejným orgánom a inštitúciám.“ Dôvod stíhania bol však inak absurdný – policajná hliadka si v predvečer druhého výročia okupácie všimla v okne jeho bytu zapálené tri sviečky kvôli čomu vyšetrovateľ vzniesol obvinenie z poburovania. Spis v rozsahu 200 strán sa dostal až na súd, no ten v roku 1973 konštatoval, že sa naň vzťahuje amnestia prezidenta ČSSR udelená pri príležitosti 25. výročia „víťazného februára“.
V tom čase bol už Guliš na invalidnom dôchodku, zdravie mu podlomil trest v uránových baniach. Posledné roky svojho života čiastočne pracoval ako doručovateľ – roznášal fotografie z laboratórií k zákazníkom. Karol Guliš zomrel predčasne v máji 1978 v Bratislave vo veku nedožitých 54 rokov.
