Fedor Blaščák
Milí priatelia,
Novinárska cena má 20 rokov, založili sme ju v roku 2004, vtedy ešte spoločne so Slovenským syndikátom novinárov a s morálnou podporou Alexeja Fulmeka, ktorý sa za ten nápad postavil. Postupne sme budovali dôveru médií a dnes myslím môžeme povedať, že je to prestížne ocenenie, ktoré má svoju váhu. Dokonca sa ju ako úspešný projekt podarilo vyexportovať do Čiech, kde ju od roku 2011 organizuje naša sesterská Nadace OSF.
Premýšľal som, čo je vlastne zmyslom takej ceny? A zdá sa mi, že jej najtrvalejšia hodnota spočíva v historickej rovine. Stovky víťazných prác tvoria fundus archívnych zdrojov pre budúcich historikov – a nie iba dejín slovenskej žurnalistiky, ale tiež dejín Slovenskej republiky.
Poznáte floskulu o tom, že nič nie je staršie ako včerajšie noviny, ktorá naznačuje, ako keby včerajšia práca novinárov nemala už dnes žiadnu cenu. Je to presne naopak. Včerajšie noviny sa stávajú dejinami a preto uvažujme o novinách v rovine archívneho prameňa. Novinárov ja preto chápem ako svojho druhu historikov tých najsúčasnejších dejín. A staré noviny zostávajú takmer nekonečným zdrojom faktických informácií bez ktorých by sloboda prejavu – ako povedala Hannah Arendtová - bola iba potupnou fraškou.
Spomenul som si pritom, ako sa ktosi spýtal Winstona Churchilla, čo má robiť, ak chce byť úspešným verejným činiteľom a ten mu odpovedal: „Študujte dejiny!“ A ja si dovolím dodať: „Čítajte staré noviny!“
A práve dnes, pod tlakom priemyselnej produkcie lží, ich nekontrolovateľného šírenia na online platformách, ktoré nás mali údajne spájať, no v skutočnosti prespievajú k rozdeľovaniu spoločnosti, pod útokmi deepfake a halucinácií umelej inteligencie, vystupuje do popredia pôvodná úloha novín: a poviem to slovami Karla Čapka: „Být v novinách a psát pro noviny, znamená mít především vztah ke všemu, co jest: nalézt živý zájem o celou skutečnost.“ Inými slovami, noviny a médiá tým, že oslovujú veľký počet ľudí vytvárajú väzbu medzi kolektívom svojich čitateľov a divákov a objektívnou realitou nášho spoločného sveta. O toto ide, o spoľahlivosť tej väzby.
Keď hovorím o úlohe novín pre históriu a historiografiu, chcem tým zároveň povedať, že naše dnešné stretnutie vnímam primárne ako spomienkové podujatie. Nie, dnes to nebude a ani nemôže byť oslava. Stala sa hrozná vec. A chcem z tohto miesta vyjadriť kategorické odsúdenie atentátu na premiéra. Myslím na Roberta Fica a želám mu skoré uzdravenie, aby zranenia prekonal bez následkov.
Atentát na premiéra Roberta Fica bol útokom na samotnú podstatu demokratického zriadenia Slovenskej republiky. Podobne ako ňou bol únos syna prezidenta v roku 1995, vražda Róberta Remiáša o rok neskôr, či vražda novinára Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej v roku 2018. Aj vtedy to boli rany do srdca demokracie a aj vtedy časť našej demokracie tak trochu zomrela. Dovoľte mi – osobitne medzi nami privítať rodičov Jána Kuciaka, veľmi si vážime vašu podporu, že ste prišli.
Od prvej chvíle od atentátu sme zvažovali, či dnešné podujatie vôbec robiť. A rozumiem názorom, podľa ktorých by to mohlo byť vnímané ako nepatričné, ba pre niektorých až ako provokácia. No nestotožňujem sa s nimi.
Takto: jedným z dôvodov, prečo organizujeme Novinársku cenu je, že chceme symbolicky podporiť a povzbudiť nezávislé médiá na ich ceste za kvalitou, lebo len kvalitné médiá dokážu plniť kontrolné a informačné funkcie to znamená presne tie, ktoré z nich robia pilier demokracie a záruku pluralitnej a otvorenej spoločnosti. A kedy je dôležitejšie tento pilier podporiť, ak nie práve v tejto kritickej situácii, keď sú štandardné médiá pod mimoriadnym tlakom? Povedali sme si preto, že nemôžme rezignovať na to, aby v tejto kritickej chvíli nezaznelo povzbudenie pre nich a zároveň aby zaznel aj ich hlas – prostredníctvom príhovorov ocenených, alebo tiež spoločného vyhlásenia šéfredaktorov.
Ja totiž verím, že aj v situáciách ako je táto – určených neistotou a neprehľadnosťou – ak sa započúvate pozorne, tak môžete počuť viac lásky ako násilia. Verím, že sa nesmieme nechať paralyzovať strachom. Ako? Tak, že sa vydáme vpred smerom k väčšej šľachetnosti, novým priateľstvám a rozumným spojenectvám aj s ľuďmi, s ktorými nie vo všetkom súhlasíme.
Vážení hostia, ako povolaním filozofovi mi dovoľte filozofickým odkazom poprosiť všetkých, ktorí sa po atentáte na premiéra k tejto udalosti verejne vyjadrujú, a aj dnes ocenených , aby pri svojich verejných vystúpeniach mali vždy na pamäti radu od Imanuela Kanta: Konaj tak, aby maxima tvojej vôle vždy mohla byť zároveň princípom všeobecného zákonodarstva.
Aj s týmto odkazom na Kanta verím, že dnešný ceremoniál pomôže kultivovať našu verejnú debatu o o tom, aký štát chceme, ako v ňom chceme prežiť naše vlastné životy a ponúkne aj reflexiu toho, prečo bez kvalitnej žurnalistiky demokracia neprežije.
