Ota Plávková sa narodila v roku 1926. Detstvo prežila v Banskej Bystrici v období demokratickej medzivojnovej Československej republiky, mladosť v ľudáckom režime vojnovej Slovenskej republiky a dospelosť v totalitnom komunistickom režime. Vytúženú slobodu a zažila až v dôchodkovom veku. Zomrela v roku 2002 v Bratislave.
Bezstarostná radosť absolventky Obchodnej akadémie z oslobodenia po 2. svetovej vojne netrvala dlho. V roku 1948 zomrel jej manžel, MUDr. Július Plávka, a mladá Ota ostala sama s jednoročným synom.Vždy chcela byť novinárkou a to sa jej v roku 1953 podarilo, keď získala miesto v literárnej redakcii Československého rozhlasu v rodnom meste. Od roku 1960 prešla do denníka Smena a externe prispievala aj do iných periodík (Práca, Smer, Ľud, Život, Kultúrny život, Nové slovo). Jej vtedajší kolega (a neskôr šéfredaktor) Slavo Kalný o nej povedal: „Mala investigatívnu myseľ, aj keď to slovo vtedy ešte neexistovalo, chcela výsledky.“
Jej inšpiráciou boli jednoduchí ľudia a ich príbehy. Dostávala tisícky listov a telefonátov, mala talent hovoriť ľuďom z duše o témach, o ktorých sa sami neodvážili. Tou odvážnou bola ona.
Po návrate do rozhlasu sa vo svojej práci naplno oddala obrodnému procesu v druhej polovici 60. rokov, obhajovala práva bežných občanov, kriticky sa vyjadrovala k nedostatkom socialistickej ekonomiky, ako aj k vykonštruovaným politickým procesom 50. rokov. Ako členka komunistickej strany podporovala politiku Alexandra Dubčeka.
Nemenný postoj k invázii
V čase augustovej invázie a následnej okupácie Československa vojskami Varšavskej zmluvy sa podieľala na ilegálnom vysielaní banskobystrického štúdia a v živom vysielaní požadovala odchod okupačných vojsk. Štúdio vysielalo ako posledné na Slovensku ešte v momente, keď do budovy rozhlasu vstúpili sovietski vojaci.
Po roku 1968 nasledovali previerky a čistky. Plávková odmietla kompromisy s vlastným svedomím a stala sa tak jednou z obetí. Zotrvala vo svojej pravde a svoj názor na okupáciu nezmenila. Vrátila stranícku legitimáciu a v decembri 1969 bola z rozhlasu prepustená.
„Keď ma odvšadiaľ vykopli jedine ŠtB mi dávala nádej: ak uznáte obsadenie krajiny za správny politický akt, ak sa verejne ospravedlníte, zaručujeme Vám post rozhlasového komentátora. Vysmiala som ich.“
340-stranový spis ŠtB
V Bystrici sa pre ňu život skončil, zamestnanie našla v Bratislave ako referentka v podniku Priemstav. To však režimu nestačilo, chcel ju zraziť na kolená. V roku 1970 tajná polícia (ŠtB) na ňu zakladá zväzok vedený v kategórii nepriateľská osoba I. kategórie pod krycím menom „HLÁSATEĽ“. Ako dôvod ŠtB uvádza, že Plávková „ako redaktorka čsl. rozhlasu prejavila a prejavuje vyhranene nepriateľský postoj k nášmu socialistickému zriadeniu.“ Vzniká okolo nej sieť donášačov, kontrolujú jej korešpondenciu, robia domové prehliadky, odpočúvajú telefón. Zväzok mal napokon 340 strán.
Pomoc jej ponúkal aj jej švagor, prozaik a básnik Andrej Plávka, ktorý stál počas normalizácie na tej „správnej strane“ a od roku 1969 bol predsedom Zväzu slovenských spisovateľov. Ota Plávková však odmietala. Neakceptovala akúkoľvek pomoc, ktorá by spochybnila jej principiálny postoj. Odmietala odvolať čo povedala a publikovala v auguste 1968.
Jej nekompromisný postoj potvrdzuje hodnotenie operatívneho pracovníka ŠtB z roku 1975, v ktorom konštatuje: „Objekt (Plávková) zotrváva vo svojich názoroch na platforme pravicovo-oportunistickej činnosti. (...) Príchod vojsk Varšavskej zmluvy v auguste 1968 považovala a považuje za okupáciu. (...) K ZSSR bude mať kladný vzťah až odídu „okupačné“ vojská“.
Keď počas domovej prehliadky u nej našli text Charty 77, vydieranie sa zintenzívnilo a témy výsluchov sa rozšírili na jej známych a synov. Po najťažšom výsluchu, ktorý trval 13 hodín, jej takmer zlyhalo srdce.
„Bola v nej absolútna poctivosť a vernosť pravde. Nechápala, ako sa môže niekto vzdať svojho presvedčenia, a ako mohli kolegovia ostať pracovať pre ten režim a ostať slúžiť lži,“ povedal o nej novinár Martin M. Šimečka
Na konci 80. rokov, keď sa už komunistický blok rúcal, sa na čas opäť vrátila k svojej milovanej novinárčine – ilegálne pripravovala a posielala správy pre Slobodnú Európu a Hlas Ameriky.
O svojich zásluhách nehovorila
Revolúcia jej okrem vytúženej slobody priniesla aj rehabilitáciu Slovenským zväzom novinárov. Po zverejnení tzv. Cibulkových zoznamov ostala šokovaná z počtu aj zoznamu osôb z jej najbližšieho okolia, ktorí boli agentmi ŠtB a donášali na ňu.
Svoje zásluhy, ani svoj dvadsaťročný vzdor, nikde nepropagovala. Bola sklamaná, že sa slobodné Československo a neskôr Slovenská republika nevyrovnali so svojou komunistickou minulosťou.
Martin M. Šimečka: „Stojí to za to, pretože prispôsobovať sa, nechať sa cenzúrovať, to je cesta do pekla. Aj pre ľudskú dušu. Ota Plávková vedela intuitívne, že nepredá svoju dušu. To musí novinár vedieť, že nesmie predať svoju dušu.“
V januári 2024 prezidentka SR Zuzana Čaputová vyznamenala Otu Plávkovú in memoriam za mimoriadne zásluhy o demokraciu a jej rozvoj, ľudské práva a slobody a ich ochranu.
Zdroje:
Foto: Bystriconoviny
Nezlomená, dokumentárny film RTVS, 2020
Michal Várošík: Nič neodvolám! (novinárka Ota Plávková, 1926-2002), vyd.: Štátna vedecká knižnica v Banskej Bystrici, 2021
