Matúš Kostolný
Pavel Ličko bol prekladateľ a novinár. Prekladal z ruštiny a angličtiny. Ako novinár najčastejšie písal o literatúre. Bol prvý slovenský novinár, ktorého komunisti zavreli do väzenia po invázii v auguste 1968. Prekážal im, lebo preniesol z Ruska na Západ dovtedy nevydané knihy Alexandra Solženicyna a ako novinár hovoril pre zahraničné médiá o tom, čo sa deje v Československu po okupácii.
Mladosť v komunistickom hnutí
Ako mladý bol v Slovenskom národnom povstaní a hneď po vojne vstúpil aj do Komunistickej strany. Najskôr bol tlačový referent na povereníctve pre priemysel (niečo ako ministerstvo hospodárstva) a neskôr robil na odbore kultúry priamo na ústredí Komunistickej strany.
Už v roku 1951 zo straníckeho aparátu odišiel. Zo strany nevystúpil, ale ako neskôr hovoril, vytriezvel, keď videl, čo strana robí. Začal sa živiť na voľnej nohe ako prekladateľ a potom aj novinár.
V šesťdesiatych rokoch pracoval ako reportér v týždenníku Kultúrny život, ktorý bol v tom čase jedným z najvýznamnejších kultúrnych časopisov v Československu.
Ličko podrobne sledoval ruskú literárnu scénu. Rýchlo si všimol nového autora, ktorý písal o hrôzach stalinizmu. Bol začiatok šesťdesiatych rokov, v Sovietskom zväze vládol Nikita Chruščov a zdalo sa, že v Moskve chcú prehodnotiť zločiny z minulosti. Alexander Solženicyn o nich písal ako nikto iný. Jeho odvážna novela Jeden deň Ivana Denisoviča vyšla v roku 1965 aj v slovenčine.
Odmäk sa skončil s nástupom Leonida Brežneva a zhasla aj Solženicynova hviezda. Zakázali mu publikovať, odizolovali ho od okolitého sveta.
Osudové stretnutie s Alexandrom Solženicynom
Kultúrny život vyslal v roku 1967 Lička na cestu do Sovietskeho zväzu. Okrem iných tém sa chcel stretnúť aj so Solženicynom. Bolo to ako v špionážnom filme. Jeho manželka, prekladateľka Marta Ličková, si so Solženicynom vymenila pár listov a poslal jej aj ukážku novej knihy. Vďaka tomu mal Ličko jeho adresu a poslal mu telegram. Nadviazali kontakt a tajne sa mu podarilo dostať sa až k nemu do jeho domáceho väzenia v Riazani.
O stretnutí napísal reportáž. Bol prvý novinár, ktorý hovoril so Solženicynom po jeho zákaze.
Ličko ale nebol iba novinár. Ako prekladateľ mal veľmi silný vzťah k literatúre a zjavne mal aj dobrodružnú povahu. Stretnutie so Solženicynom bolo zlomové pre oboch. Predsa len, zahraničná návšteva novinára po rokoch v izolácii, musela byť aj pre Solženicyna výnimočná udalosť.
V tom čase nemohol publikovať ani hovoriť s ľuďmi. Písať však neprestal. Ličko uňho doma strávil celý deň a aj vďaka predošlej výmene listov s Ličkovou manželkou, sa postupne zblížili. Ukázal mu aj nové rukopisy, ktoré nemohol nikde uverejniť. Ličko ho presvedčil, aby mu ich dal, lebo buď uňho zhnijú alebo mu ich zhabú a znovu ho zatvoria do gulagu.
Z Riazane tak Ličko odišiel aj s románom Rakovina a divadelnou hrou Jeleň a táborová prostitútka. V Bratislave ich rýchlo preložili, Rakovina aj stihla vyjsť, ale hneď ju stiahli z predaja. Medzitým totiž do Československa vtrhli sovietske tanky.
Zo stretnutia so Solženicynom Ličko publikoval v Kultúrnom živote reportáž a rozhovor s názvom “Jeden deň s Alexandrom Isajevičom”.
Ličkov text z Kultúrneho života preložili do viacerých jazykov a spôsobil vo svete senzáciu. Prebral ho aj ruský emigrantský časopis v Londýne. Tak sa k nej dostal špecialista na strednú a východnú Európu, novinár, prekladateľ a neskôr člen britského i Európskeho parlamentu lord Nicholas Bethell. Prišiel do Bratislavy a s Ličkom sa spriatelili.
Bethell ho presvedčil, aby mu rukopisy dal a mohol ich vydať v Británii. Ličko nemal písomný súhlas od Solženicyna, ale podpísal vyhlásenie, že autor mu dal ústny súhlas. Anglický preklad Rakoviny vyšiel v roku 1969. O rok neskôr získal Solženicyn Nobelovu cenu za literatúru, ktorú si nemohol prebrať. Solženicyn paradoxne neskôr obvinil Pavla Lička, že román Rakovina vyšiel v angličtine bez jeho výslovného súhlasu. Hoci peniaze z anglického vydania čakali na Solženicyna a dostal ich potom, čo bol v roku 1974 zo Sovietskeho zväzu vysťahovaný do Západného Nemecka a zbavený občianstva. Od roku 1976 žil v Amerike.
V tom istom čase už Lička v Bratislave prenasledovala tajná služba. ŠtB pochopila, že Ličko komunikuje so zahraničnými novinármi. Niekoľko textov o okupácii Československa napísal s Ličkovou pomocou práve lord Bethell a niekoľko ich napísal samotný Ličko. V Timesoch či Guardiane ich písal pod pseudonymom Tono Kodada. Vystúpil aj v BBC. Pre komunistov sa stal nepriateľom štátu a potrebovali sa ho zbaviť.
Politický väzeň normalizačného režimu
Stretnutia s lordom Bethellom mali byť pre ŠtB dôkazom, že Ličko pracuje pre cudzie tajné služby. Prvého septembra 1970 ho zobrali do väzby. Ešte pred tým im kompletne prehľadali byt. Hľadali dokumenty, ktoré by potvrdzovali, že je agentom, no to sa nepodarilo a Lička obvinili z hanobenia republiky a styku s nepriateľskými živlami. V obvinení bolo aj to, že priateľom púšťal platne Karla Kryla. Ličkovcov v tom čase už niekoľko rokov sledovali a odpočúvali.
Ličko sedel desať mesiacov vo väzbe a potom vo väzení v Ilave. Dokopy sedel rok a pol.
No ani pre Nicholasa Bethella nemala kauza s rukopisom od Solženicyna šťastný koniec. Bol škandalizovaný za to, že údajne ohrozil neisté postavenie autora v ZSSR. Bethell odstúpil z postu ministra kultúry a vzdal sa tiež mandátu v parlamente.
Na Slovensku zatvorili po okupácii iba hŕstku novinárov a intelektuálov. Ličko bol prvý z nich a mal byť výstrahou, aby tí ostatní príliš nevyskakovali. Krátko po ňom - v januári 1971 - boli do väzby vzatí manželia Kalinovci.
Keď Ličko vyšiel na slobodu, bol to iný človek. S podlomeným zdravím a psychicky zlomený. Nemohol sa zamestnať, lebo by podľa komunistov podvracal republiku a šíril nebezpečné názory. Utiahol sa. Stretával sa iba s najbližšími priateľmi a pracoval na záhrade.
Až do jeho smrti v novembri 1988 ich otravovali tajní. Sledovali ich dom, kontrolovali, s kým sa stretáva. Odpočúvali ich byt a otvárali im poštu.
Iba pre to, že ho komunisti zavreli a potom odizolovali, jeho novinárska a literárna hviezda násilne zhasla.
Pavel Ličko bol novinár, ktorého práca ďaleko presiahla slovenský priestor.
