Ján Füle
V auguste 1968 som mal 5 rokov. Do roku 1989 som stihol skončiť základnú školu, gymnázium, absolvovať žurnalistiku a mať za sebou aj rok vojenčiny.
Moje spomienky na rok 1968 sú prirodzene limitované vekom. Potom aj tým, že môj otec bol autorom fotografie Alexandra Dubčeka skáčuceho z veže kúpaliska v Santovke. A ten malý chlapec, ktorý stojí pri Dubčekovej deke som ja.
Doba normalizačných previerok je asi prvá z nepreskúmaných kapitol slovenskej žurnalistiky.
Profesor Pavol Jacz, náš učiteľ na katedre žurnalistiky, nám dával písať práce o tlači v roku 1968 – 69. Na to, aby nám noviny požičali, sme potrebovali špeciálny papier zo školy. Že na študijné účely. On sám prišiel na školu za trest, jeho brat emigroval do Kanady, keď on bol riaditeľom Československej tlačovej kancelárie na Slovensku. Šéf môjho otca a aj mojej mamy. A mne, ako učiteľ ukazoval to, o čom sa doma nerozprávalo.
Na tej istej škole bol aj Luboš Šefčák, odborník na mediálne právo, hrdý Valach, ktorý sedel v „kabinete“ a nemohol učiť. Za skromný plat písal práce tým, ktorí mohli. Ale prednášal nám v Umelke pri pive. Neskôr sme sa stali kamarátmi a bol predsedom Právnej komisie Slovenského syndikátu novinárov, keď som bol jeho predsedom.
Medzi tým sa len tak šepkalo, že ten Igor Luk, ktorý píše pre Nové slovo je Igor Cibula. Dnes sa už o ňom vie, že v rokoch 1969-1971 bol príslušníkom Hlavnej správy rozviedky ŠtB s krycím menom Laifer (legalizovaný v pozícii redaktora Bratislavského večerníka). Po roku 1971 tiež „pokefovaný“. Ten sa neskôr, ešte za socializmu na konci 80. rokov, stal hlavným sekretárom Literárneho týždenníka. Neskôr zástupcom šéfredaktora Národnej obrody a potom šéfom rozviedky Slovenskej informačnej služby.
Slavo Kalný, bývalý šéfredaktor Smeny, písal pod cudzími menami epizódy do rozhlasového denného seriálu „Čo nového Bielikovci“. Laco Bielik, autor fotografie muža s odhalenou hruďou pred sovietskym tankom, už mohol fotiť aspoň šport a stalo sa mu to osudným – zahynul pri automobilových pretekoch. Stovky veľmi rozdielnych, pokefovaných, osudov.
Po Novembri nasledovali ich návraty. A my sme sa pýtali: budú teraz oni vyhadzovať nás?
Boli aj konflikty, ale bolo ich málo. Odrazu sme objavovali nových priateľov, Martin Hric a Tibor Michal, prvý musel roky pracovať ako robotník v Slovnafte, druhý mohol byť hlavný sekretár v motoristickom Stope. Kolegovia v Národnej obrode, ich stretnutie po 20. rokoch. Juraj Vereš, bývalý učiteľ žurnalistiky, potom robil takmer 20 rokov nástenkára v ZOO. Neskôr šéfredaktor Národnej obrody. Jano Čomaj, reportér Smeny, potom robil reklamy socialistickým podnikom pod cudzím menom. Vrátil sa ako reportér a spisovateľ. Peter Zeman, pokefovaný šéfredaktor študentského Echa potom vyberal fotky na pohľadnice - stal sa riaditeľom STV. A ešte pred ním, na chvíľu, reportérska legenda Roman Kaliský, predtým stavebný robotník. Jozef Sitko, redaktor Smeny, potom všeličo a po Novembri založil týždenník Slobodný piatok. Vlado Holina, špičkový sociológ, zobrali mu pas, robil nezmyslené veci v Novinárskom študijnom ústave, neskôr môj kolega na Slovenskom syndikáte novinárov. Juraj Alner, intelektuál európskeho rozmeru, zašitý kdesi v knižnici, potom šéfredaktor denníka Čas a neskôr môj kolega v Národnej obrode.
A emigranti. Pamätám sa, ako som niekde v tlačovom stredisku podľa hlasu spoznal Erika Stražana, počúvali sme ho doma. Hlas Ameriky. Prišiel som k nemu a ako sa na mladšieho kolegu patrí, slušne som sa mu predstavil. „Ty si Lajkov syn?“ – spýtal sa ma. Keď som prikývol, tak povedal: „Tak to si budeme tykať“. Úžasný chlap s úžasným príbehom. Svoj americký sen začínal ako rozvážač pizze na darovanom starom aute. Peter Rival, taký mohutný chlap s barytónom, ten pracoval v Deutche Welle. Z Nemecka nám pomáhal v čase mečiarizmu, posielal lektorov, sprevádzal nás po nemeckých médiách. A keď prišiel na Slovensko, osobne si išiel zaplatiť členské do Slovenského syndikátu novinárov, lebo to považoval za dôležité puto s kolegami. Dnes až nepochopiteľné.
A potom, presnejšie, niekde medzi tým, prišli lustrácie. Aj niektorí kamaráti odrazu mali dve mená. Vlastné a krycie. V roku 1992 som bol šéfredaktorom spravodajstva a športu Slovenskej televízie, každý redaktor musel prísť ku mne do kancelárie a ukázať mi lustračné osvedčenie podpísané vtedajším federálnym ministrom vnútra Jánom Langošom. Ja som v tej redakcii vyrastal od 15. rokov, poznal som ich od malička. Nemal som ani 30 a v kancelárii mi plakali dospelí chlapi.
Lustrácie novinárov a ich spolupráce s ŠtB, ďalšia nespracovaná kapitola.
Že prečo to píšem? Lebo Nadácia otvorenej spoločnosti sa rozhodla v rámci Novinárskej ceny udeľovať aj cenu osobnosti slovenskej žurnalistiky za život a dielo. Mal som napísať niekoľko riadkov o šéfredaktorovi Smeny Gavrilovi Gryzlovovi. Čítal som od neho mnoho textov, čítal som texty o ňom. Nikdy som ho nestretol, lebo zomrel vo vyhnanstve na lazoch nad Novou Baňou v roku 1978. Tykal si s Gustávom Husákom, ale ten mu nedovolili robiť ani robotníka, ani nástenky v ZOO, nedovolili mu robiť nič. Príčina smrti bola zlyhanie srdca. Puklo mu. Lazníci mu urobili pamätnú dosku.
A pri tom všetkom som si spomenul na to, o čom som napísal v predchádzajúcich riadkoch.
